USA

Hello!

V tomto článku by som chcela rozprávať o mojom dojme z Ameriky, kde som bola tento rok. Fotky, ktoré pridám nie sú vôbec upravené a fotené na mobile.

Všetko začalo 19. apríla, keď som z Viedne odletela a dala posledné zbohom Európe. Keď som pristála v Kanade, hneď som pocítila obrovskú zmenu. Keďže som letela sama a zhodou okolností (alebo možno nezhodou) som nemala vyplnený nejaký papier a to vypisovanie ma veľmi zdržalo. A to bol problém, pretože mi zostalo veľmi málo času. Keď som prišla do gate-u, jedna pracovníčka musela kontaktovať pilota, aby neodleteli, pretože dorazil posledný pasažier (yes!!!). Bolo to ako z hororu, naozaj som sa cítila trápne, ale zároveň som bola očividne aj veľmi nervózna, pretože keď mi tá pracovníčka strčila do ruky ďaľší papier na vyplnenie svojich údajov a ešte mi k tomu povedala, že sa mám naozaj veľmi ponáhľať, začala som na ňu kričať, že také niečo mi dali vypĺňať už minimálne 40krát. Samozrejme, papier som vyplnila a potom som konečne nasadla do lietadla. Po pristátí mi letuška povedala: Ty si tá, čo tak nestíhala? Som na teba neskutočne hrdá, sestra, zvládla si to. Presne tak to povedala. V momente, keď som počula túto vetu som vedela, že som v Amerike. Ich typická črta. Je to však naozaj úprimné? Názory si utvorte sami.

(taký typický dom aj so zástavou)

( naša ulica :) )

(downtown)

Celých šesť týždňov som bývala u tety a uja v malom Minnesotskom meste. V Minnesote mám aj troch bratrancov a s jedným z nich som chodila do školy. Bola to katolícka súkromná škola, čo už bol pre mňa menší problém. Bolo naozaj zvláštne, keď mi dali písať eseje v ktorých som sa mala zamýšľať o Bohovi. Niekedy som bola zúfalá, pretože o takýchto veciach sa vôbec nezamýšľam a preto som si niekedy  musela vymýšľať. Keďže sme museli nosiť uniformu, oblečenie mal každý rovnaké, čo ma občas dosť nudilo, ale zároveň si bol každý rovný a nikto nebol druhými súdený za to, čo si obliekol (čomu dávam veľké plus). Naozaj som nečakala, že ľudia budú na mňa takí milí. Hoci som už párkrát predtým v USA bola, tento rok som si tam našla naozaj dobré kamarátky a aj kamarátov. Neustále mi pomáhali, boli neskutočne ochotní, obetaví, úprimní a vďačný. Samozrejme ako správnym Američanom, úsmev na tvári bol ich neodlúčiteľnou súčasťou.  

( školský kostol, každú stredu sme mali omšu, kde som si urobila aj zopár trapasov...)

(školský výlet do parku, kde sme nemohli používať telefóny :D. #ČOUŽ)

Kamarátka, ktorá sa volala Grace, mi vybavila, aby som mohla chodiť na atletiku (konkrétne beh a skoky, nazývajú to Track and Field). Som neskutočne rada, že som dostala takúto šancu, pretože som sa stala súčasťou typického amerického stredoškolského športového tímu. Vyfasovala som fialový dres a trigovicu s logom školy a mottom vzadu.  Každý štvrtok sme chodili na súťaže a celkom sa mi aj darilo :) Učivo bolo pomerne ťažké. Hoci ich vôbec neskúšali pred tabuľou, mali mnoho úloh, z ktorých boli väčšinou aj bodovaní. Museli častokrát písať eseje a rôzne úvahy, či už ručne alebo na počítači. Napríklad z dejepisu preberali americkú históru (čo iné :DD) a každý deň dostali 7-13 otázok, na ktoré museli odpovedať (buď z učebnice, alebo z hlavy). Takisto sme dostali knihu o holokauste, ktorú sme museli za 2 týždne prečítať a urobiť na ňu summary (zhrnutie) a reaction. Takže tak no :P Na konci som obdržala aj vysvedčenie a dopadlo výborne až na matematiku, keďže tam brali veci, čo som v živote nevidela, haha. 

(nejaké neznáme bežkyne :P i am a creeper)

Okrem školy som tam zažila aj veľa iných vecí a priniesla som si so sebou mnoho zážitkov a... oblečenia! Ale či by som chcela v Amerike žiť? Popravde, nie... Možno na dva na tri roky, to by som zvládla, ale svoj celý zbytok života by som si tam nevedela predstaviť. Kultúra je celkom iná a ak mám byť úprimná, život v Európe je lepší. Už len to, že všade chodia autom, všetko je od seba vzdialené... A von tam takmer vôbec nechodia. Jednoducho vôbec si nevyjdú ako kamaráti niekam sadnúť do mesta, alebo sa niekam poprechádzať, do prírody. Idú maximálne k sebe domov alebo do kina, nakupovať... Jednoducho ich životy sú veľmi odlišné od tých našich a aj ich správanie je nepopísateľne iné. Ale o tom už niekedy nabudúce :)

 (druhého mája napadlo pol metra snehu a keďže na to nikto nebol prekvapený, mali sme voľno v škole!)

 (Mall of America, shopping- kedysi najväčší, dnes 11. na svete)