Highlights of 2013

Ahojte:))

Ako slušný človek by som vám mala v prvom rade popriať všetko dobré do nového roka- síce sama v to vôbec neverím. Všetko sú to len čísla, respektíve nejaký "poriadok", podľa ktorého sa ľudia riadia, aj keď ja tomu celému príliš nerozumiem. Oslavujeme príchod nového roka, pričom sa tvárime, akoby mal nastať nejaký zlom, akoby sa malo niečo na tomto svete zmeniť... nahovárame si, že všetko bude iné, nové, lepšie... a pritom všetko bežne pokračuje tak ako aj predtým, jediná vec, ktorá sa zmení je to, že pri písaní dátumu namiesto čísla tri budeme za na mieste jednotiek písať štvorku. Ale predsalen, zvyk je železná košeľa. A keď máme vo zvyku sebe aj druhým želať do nového roka len to najlepšie, prajem vám to teda aj ja. :) Veď netreba zabúdať, že "ako na nový rok, tak po celý rok", však? 

Chcela by som však prejsť na trošku inú tému, hoci zdĺhavú, no myslím, že pri tejto príležitosti celkom vhodnú.
 Aký bol vlastne rok 2013? Pre mnohých ľudí okolo mňa to bol "zlomový" rok (a nie preto, že to bol "úžasný" "čerstvý" "osudový" nový rok, ale kvôli okolnostiam, ktoré sa zhodou náhod vyskytli práve v tomto roku) a sčasti aj pre mňa. Udialo sa mnoho vecí, ktoré sa síce stali aj v tých predošlých, no predsalen bol tento trošku odlišný. Je fajn, keď sa človek zameriava na pozitívnu stránku života. Tým chcem povedať, že keď teraz budete čítať o mojich udalostiach z roku 2013, nenájdete nič (príliš) negatívne.
To si netreba pripomínať. Veď čo zíde z očí, zíde aj z mysle.

***

Rok 2013 sa začal... no, nechcela som byť pesimistická, ale zjavne to v niektorých prípadoch nepôjde. Povedzme že ťažko. Odjakživa som sa bála testovania, známok, celkovo školy (čo je úplne strašné, viem), no keď prišiel deviaty ročník, moje obavy sa ešte zdvojnásobili.
Monitor. Z toho slova išiel v mojom prípade doslova strach už len preto, že čo sa týka školy, chcem byť čo najlepšia (čo tiež nepovažujem za zrovna najzdravšiu vlastnosť). Slovenčinu som mala celkom na háku, horšia bola matematika, keďže táto oblasť je mi totálne cudzia a na monitore od nás vyžadovali skôr logickú stránku- čo ma už úplne obchádza.Okolo októbra k nám prišiel riaditeľ do triedy a oznámil nám, že pokiaľ na monitor nenapíšeme (z oboch predmetov) na 90 percent a viac, budeme musieť ešte písať príjmačky. Od toho momentu som začala nenávidieť slovenské školstvo, čo sa doteraz nezmenilo (radšej sa k tejto téme ani nevyjadrujem). Odvtedy som vedela, že toho skvelého človeka, ktorý za tým všetkým stojí, prebijem a vyhrám. Zvíťazím nad celým týmto idiotským systémom. O čo mi vlastne išlo? Prečo som mala toľké obavy? Už v lete som si naplánovala, že po monitore (vtedy nám totiž ešte vážení z ministerstva neoznámili, že nás budú čakať aj príjmačky) pôjdem na dva mesiace k tete do Ameriky, do školy. Keby som však monitor napísala POD 90 percent, nikam by som zjavne nešla. A tak sa začal môj dlhý jesenno-zimný boj. 

 

Medzitým som si ale stihla užiť dve skvelé lyžovačky, ktoré mi umožnili na všetko zabudnúť a úplne sa odreagovať. Doteraz na ne myslím len v dobrom. 

Až najednou přišel trinásty marec, 2013 a ja som sa už testovaniu nijako nemohla vyhnúť. Napočudovanie, bol krásny deň, ja som nemala žiaden problém ani strach. Doteraz nechápem svoje správanie, keďže mne na tých testoch dosť záležalo. Prišla som s úsmevom, napísala, odišla. Tie testy boli neskutočne ľahké, určite najľahšie doteraz (čo mi iste potvrdí mnoho ďaľších ľudí), takže pokiaľ sa niekto aspoň trochu pripravovoval a nemal stres, určite to zvládol. 

Mne úsmev na tvári zostal aj nasledujúce štyri mesiace. 

Teraz, keď sa na to spätne pozerám, vyhodnotím to tak, že hoci stresu a pripravovania by mohlo byť trochu menej (vzhľadom na to, aké to bolo primitívne), mohla som byť nadmieru spokojná, pretože príjmačkám som sa úspešne vyhla a mohla uskutočniť svoje letné americké plány.

Ešte predtým som ale s kamarátkou zažila asi jeden z najlepších dní môjho života. Alebo teda aspoň najzaujímavejších.

Bol dvadsiaty deviaty marec a môj otec, kamarátka a ja sme boli na ceste do Viedne. Chystali sme sa na koncert Justina Biebera- nie preto, že by sme boli trápne, hlúpe zaláskované decká bez akéhokoľvek vkusu- preto, že sme to tak cítili a jednoducho sme ho chceli vidieť naživo. 

Not a big deal.

 Ani vo sne nám nenapadlo, že po ceste do hotela, kde sme mali byť ubytovaní, by sme videli obrovské davy, reportérov s kamerami a policajtov stojacich pod oknami najlepšieho a najprestížnejšieho hotela vo Viedni, kričiac "Justin Bieber come out". Mali sme síce naplánovaný program, ale nekonečné hodiny státia pred hotelom Justina Biebera a celej jeho crew nám ho takpovediac trochu narušili. Viem, že vidieť niekoho naživo, DOSLOVA, (nemyslím koncert) možno niekoho nenadchne, ale pre mňa to bol neopísateľný pocit, nech si hocikto myslí čo chce. Takúto príležitosť človek nedostane len tak a keďže ma nejakým spôsobom odjakživa fascinovali slávni ľudia, MUSELA som zostať. A tak sme čakali.
 Stojíme pri hlavnom vchode, z nudy sa bavíme s "otváračom dverí" (doteraz sa na ňom smejem, aký z nás už bol nervózny), keď zrazu počujeme tlmený krik. Z druhej strany, samozrejme. Vtedy to celé začalo. Asi najúnavnejší beh môjho života.  Keď sme prišli dozadu, už som iba videla, ako sa dvere na veľkom čiernom aute s čiernymi kolesami a čiernymi sklami (takzvaný private van :DDD) zatvárali a auto sa snažilo pohnúť. Našťastie mu to kvôli davom nešlo a tak som sa nejakým spôsobom priblížila k oknu a na malú chvíľku videla jeho..............

To auto som naháňala ešte asi päť minút, keď zrazu zmizlo za rohom... navždy? To bola otázka, ktorú som si kládla počas nasledujúcich hodín.

Bolo okolo pol desiatej večer, keď sme s Emou večerali v Mc na Kärtnerstrasse. Mali sme namierené do hotela, ale ešte sme sa chceli ísť pozrieť pred jeho hotel. Neustále som mala nutkanie tam ísť, akoby sme niečo mali premeškať. A viete čo? Keď sme tam prišli, stálo tam asi tak 10-20 ľudí (úplna pohodka) a povedali nám, že pred PIATIMI MINÚTAMI prišiel do hotela, pozdravil ich a oni si ho odfotili.
AHA.

Nakoniec sme tam zostali do polnoci. Videli sme každého- Dana, Alfreda, Kennyho, Nicka, úplne zblízka. Len Justin v tú noc nevyšiel.

Na ďaľší deň sme ho videli, aj keď nie tak zblízka ako ostatných. Každopádne to bolo niečo úžasné, pretože  sme tam vydržali stáť dva dni, celé hodiny, stretli sme veľa nových ľudí, a máme odtiaľ veľa zážitkov. Môžem vám povedať, že niečo takéto je naozaj asi trikrát lepšie ako samotný koncert, aj keď aj ten bol úplne super :)

Odtiaľto sme ho videli.

 (P.S.: Už som o tomto celom raz písala a uvedomila som si to až teraz, takže pardon. Už sa mi to ale nechce  celé vymazávať, keďže mi to trvalo dosť dlho napísať)

Devätnásteho apríla som nasadala do lietadla, plná očakávania a šťastia. O tripe do USA som už tiež raz písala a je to zatiaľ najčitanejší článok na blogu, ale pokiaľ ste ho ešte nevideli a mali by ste zájujem, stačí kliknúť SEM.

Bola som tu presne 6 týždňov, ktoré mi do života priniesli nespočetne veľa kamarátstiev, vedomostí, hodnôt a zážitkov.Môžem povedať, že to bola najlepšia časť roka 2013 a prinútila ma rozmýšľať o návrate na dlhšiu dobu. Za to celé môžem byť vďačná rodine, škole (bez ktorej povolenia by to nešlo) a samozrejme aj novým kamarátom, ktorých som si na tomto výlete našla a môj pobyt mi spríjemnili. Tým by som vám tiež chcela povedať, že ak sa vám kedykoľvek naskytne takáto príležitosť, určite ju neodmietnite, pretože nech už ste akýkoľvek odporcovia odchodov z domu, ak budete mať príjemných ľudí okolo seba, určite vám to veľa dá a prinesie obrovské množstvo zážitkov, skúseností a vedomostí a známostí.

A u mňa to boli len dva mesiace.

 (Sneh v máji bol hodný dokumentovania)

 Minneapolis

On our way to Dairy Queen

 

Track and field 

School carnival

 Goodbye party

 My cousin is officialy a ninth grader!

Po ťažkom odchode ma privítala krutá trenčianska realita. Asi mesiac som sa spamätávala zo zmien, ktoré sa počas doby, čo som bola preč, udiali. Mentalita, správanie a celkovo spôsob života mojich kamarátov a kamarátiek bol úplne odlišný od Američanov. Snažila som sa vrátiť späť do normálu, ale nejako mi sadol ICH spôsob života, a preto som si na to celé nevedela zvyknúť. Svoje kamarátky som stále napomínala, keď na kohokoľvek povedali niečo zlé. Alebo keď si z niekoho robili srandu. Nepáčilo sa mi, ako hodnotili druhých podľa toho, ako sa obliekajú a tiež sa mi nepáčili mnohé iné veci, ktoré ale nejdem rozoberať. Samozrejme, aj tam boli takí, ale v oveľa MENŠEJ miere, čo sa mi na nich strašne páčilo. Áno, ľudia tam boli iní a vo mne niečo z nich zostalo. To však neznamená, že to budem prenášať na druhých, pretože to nemá zmysel. Tu je to proste úplne iné... V niečom lepšie, v niečom zasa horšie.

Ani nasledujúce mesiace strávené v škole neboli ničím výnimočným. Pravdupovediac, takmer nič som nerobila, len čakala na príchod leta. Pred skončením školy sme však celá trieda išli na koncoročný výlet, kde sme sa všetci navzájom ešte viac skamarátili, čo nebolo zrovna najlepšie, keďže nášho spoločného školského času pomaly no isto ubúdalo. Ale museli sme si povedať, že život ide ďalej, nútiac sa pohnúť vpred, no nezabudnúť...

Pamätáte, keď boli všade samé ohlasy, že v roku 2013 bude najchladnejšie leto za posledných x rokov? Strašne som sa potom na tom smiala, ako som si v septembri spomínajúc na najkrajšie a najteplejšie letné dni čítala všetky tie výhražné články o "najstudenšiom lete". Samozrejme, júl a august nesklamali. Začali sa skvelou dovolenkou, kde vzrástla moja láska k volejbalu, ktorý som na začiatku tohto školského roka začala trénovať, windsurfingu (čo je asi najstrašideľnejší šport aký som doteraz robila) a, samozrejme, pekným opáleným chlapcom ;)

Neskôr som ešte išla na jazykový pobyt s kamarátkou do Viedne, čo bol pre mňa tiež jeden z tých väčších zlomov a kde som pochopila, čo je to vlastne mať 15 (neberte to nijak vážne). Samozrejme aj o tom tu je viacero článkov, veď to bola asi najlepšia časť leta :))) Nevyhla som sa ani každoročným Vysokým Tatrám kde to nadovšetko milujem po mojom (ne)milovanom Trenčíne, ktorý  je mi však k srdcu najbližší, to bude druhé miesto, ktoré ukážem nejakému nádejnému cudzincovi :) No a aby som nezabudla, medzitým tu boli dni strávené s kamarátmi v meste od rána do večera, na tenisových tréningoch alebo len tak chill doma na záhrade.

Príchod na strednú školu toho veľa zmenil a to je v podstate posledná vec, o ktorej by som chcela rozprávať. Pre mňa bolo neopísateľne tažké opustiť základnú školu, pretože ku všetkému si vybudujem určitý pozitívny vzťah a môžem povedať, že som sa tam cítila fajn. Avšak po štyroch mesiacoch na strednej viem usúdiť, že je to ... zaujímavejšie? Povedzme, že by sa to tak dalo nazvať. Máme viac voľnosti, viac zábavy na hodinách (čo sa týka humoru učiteľov, ten, kto chodí na našu školu vie, o čom rozprávam:D), oveľa väčšiu triedu (a zároveň aj partiu), viac možností, no a, samozrejme, aj viac učenia, ale to už by som bola negatívna. Odhliadnúc na pomerne ťažký "študíjny" život, ktorý veci iba (podľa mňa zbytočne) komplikuje, všetko je takmer ideálne.  Prvý a úplne geniálny event boli imatrikulácie, ktoré nám oficiálne otvorili dvere do nového školského roka a pripomenuli, že gympel netreba brať len z tej zlej stránky...

 

Takže, to by bolo všetko. Rok 2013 som ukončila asi najlepším silvestrom zatiaľ, tak dúfam, že ten ďaľší bude ešte lepší:)))

CHEERRRRRRS