pondelok 12. marca 2018

Steve Fuller on Brexit


Interview questions with Steve Fuller on the topic of Brexit

Indeed, almost two years after the referendum, Brexit remains to be seen as one of the most engaging topics in our society. I have had the privilege to talk about this issue with an academic sociologist and philosopher Steve Fuller, who is currently holding the Auguste Comte Chair in Social Epistemology at the Department of sociology at University of Warwick.  


This interview was originally conducted for the Slovak magazine Profit. The Slovak version will be published in the April print issue.




The future of the EU has become questionable after the Brexit referendum, while the recent rise of populism and nationalism in most European countries further supported the idea of isolationism. By contrast, Merkel’s and Macron’s victories in 2017 show that people are still willing to hold on to liberal values and to cooperate. How do you think the situation will continue? Are the European countries on their way to tear apart, or do you hold a more positive view of the European future?
  • Generally speaking, my view is that the original Brussels vision of an ever more politically and economically integrated Europe – which Macron champions today – is the only version of the European Union that makes sense. If the EU is not heading to become a kind of superstate unified under a common currency, common military, etc., then I don’t see the point of its existence. And I think both friends and foes of the EU understand this point completely. It helps to explain why European leaders in favour of the EU don’t want to hold a referendum on their own nation’s EU membership. Even if ordinary citizens don’t fully understand the benefits of the EU, they understand the trajectory in which the EU is heading, which involves delegating more money and power to Brussels. As we saw in the case of Brexit, that alone is enough to get people to vote to leave the EU.
  • However, what will actually happen to the EU is difficult to determine. So far nations with strong populist parties also benefit from EU membership because of the EU’s redistribution policies. That helps to stabilise the political situation. But several Eurozone nations in southern Europe remain economically uncertain and it is not clear that there is much of an appetite among the richer EU member states to provide more loans if the banks of those countries were to fail. So things could turn for the worse very quickly. My own view here is that the EU – and especially the Eurozone – expanded too quickly over the past 25 years.

Prior to Brexit, the Leave campaign spread misused information that did not reflect the reality, such as the one regarding the funding of the NHS or migration. Why was it so easy to deceive and manipulate the public, especially in the modern age when facts can be double-checked online? Into what extent do you think was this phenomenon related to the age of the voters?
  • To be honest, I don’t think the referendum campaign was any less truthful than other political campaigns. Both the Remain and Leave sides of the campaign used statistics strategically. Even the infamous ‘£350 million per week for the NHS’ was based on calculating how much money the UK would save by not paying into the EU budget – and then assuming it would all go to the NHS. Of course, that assumption is completely implausible. On the other hand, the Remain side predicted that the Brexit vote itself would result in instant economic collapse, which turned out to be false because that too was based on false assumptions.
  • Much more important than any misuse of statistics was the simple fact that the referendum was poorly worded. There was no specific version of Brexit to vote on. Indeed, David Cameron, who called the referendum, was so confident that people would vote to remain in the EU that he failed to instruct the civil service to prepare any Brexit scenarios. This is why even today the UK doesn’t have a clear position on what it wants from Brexit. However, during the campaign, the Brexiteers took full advantage of the referendum’s poor wording by encouraging voters to imagine a variety of rather contradictory utopias that might result from leaving the EU without having to commit to any of them. From the standpoint of Brussels, the UK appears to be still playing this game.

Do you think that the referendum results would differ if the government provided the public with general knowledge about the EU and the Great Britain’s position in it?
  • I’m not sure about that.  In the end, it appears that the Leave campaign won by appealing to issues relating to national sovereignty. This is why even though everyone now knows – if they didn’t already know during the campaign – that the £350 million claim was false, that didn’t matter. People were persuaded by the very idea of repatriating British money as a symbol of regaining national sovereignty. The exact amount of money and how it’s subsequently spent matters less to people.

What about the position of British universities? There are claims that their impact on the Remain campaign was not as strong as expected, even though the majority of academics were against Brexit. Is there anything universities could do better in order to protect their current and future EU students?
  • I think any impact that British academics could have had in supporting Remain was effectively neutralised by the ‘anti-expert’ rhetoric of the Brexiteers. In a democracy one must always be careful not to come across as patronising to voters, and the Brexiteers fully exploited the tendency of academic experts to talk down to people.
  • On the practical point of protecting EU students, I think the single most important policy would be to not count students as part of the official immigration figures – or at least to treat them as a protected class of immigrants. It seems clear that the sort of immigrants that British voters seem to be worried about relatively low skill labourers who (allegedly) take jobs from British natives.

Many Slovak students who want to study abroad are now uncertain whether to apply for British universities, not to mention that many of them are worried about Brexit’s impact on tuition fees in Scotland. In what ways are the EU students going to be impacted?
  • Hard to tell, both at the political and economic levels – since of course the UK is in the middle of a general reassessment of its tuition fee structure, which could bring down the cost of at least some degrees. My guess is that the universities themselves will do everything they can to insure that policies are in place that correspond to current EU policies on the free movement of researchers and students. It’s clear that the UK will strike up a similarly bespoke arrangement for the exchange of police and military intelligence, and the Prime Minister recently suggested something similar for higher education and research.

Despite the result of the referendum, according to the Boar, UCAS has recently confirmed 10% rise in EU applicants to Warwick. How would you explain such paradox?
  • The UK remains the most cosmopolitan place to pursue higher education in Europe, especially if one is thinking in terms of a springboard to other parts of the world. Also, it probably helps that the UK is still in the EU and so at the point the main thing potential students need to worry about here is the size of the tuition fees.

As Brexit uncertainty continues, net migration has been falling over past years. Lack of migration is economically dangerous for the EU countries as well as for the UK. However, do you think that some countries, which are facing the problem of brain drain phenomenon – such as Slovakia and other Post-Soviet states – could potentially benefit from their people staying in? 
  • This is possible, especially the post-Soviet states conduct at least some of their courses in English. In terms of both attracting foreigners to their own countries and making their own citizens marketable overseas, fluency in English can make a big difference. The UK’s biggest competitors in attracting students are universities in countries like Netherlands, Germany and Scandinavia that teach a reasonable percentage of their courses in English.

Are there, in your opinion, any positive aspects of Brexit?
  • My view on this matter is a little peculiar. First, everything will turn on the actual settlement, and it’s not clear how much the EU will be willing to compromise with the UK.  And clearly Brexit will look better if the EU finds itself in difficulty over the next few years – which is entirely possible, especially if the Eurozone is radically restructured or another EU member decides to leave. However, if the EU remains stable, then the UK’s best hope for success lies in the far-flung free trade deals that the more ambitious Brexiteers have been promising. Unfortunately it would probably take a while before those deals start to replace whatever trade that the UK might have lost with the EU.

Finally – what are the chances for another referendum? Wouldn’t that be a step against democracy, as a decision has already been made?
  • I would be in favour of a second referendum with a more focused question – that is, either to remain in the EU or to leave the EU on specific terms, based on whatever deal is struck between the UK and EU.  What is more likely, however, is that Parliament will cast the final vote, but perhaps that vote will come too shortly before Brexit is due to happen to make the debate meaningful. Of course, the UK-EU negotiations could fall apart before then, and the Prime Minister may be forced to call another election. If that happens, then people may be willing rethink the entire question of Brexit from scratch. In that context, the Labour Party may find it to its advantage to try to stop Brexit, if the UK’s economic prospects are beginning to look bad. 

streda 11. mája 2016

And then I asked myself: Do I really want to turn 18?


And then I asked myself: Do I really want to turn 18?

It was around 9 p.m. when I was sitting on a white bench in a school park after running. I was quite tired. This bench became my best friend for a short while. I turned my head towards the gloomy sky and let my thoughts flow with the spring, salty air blowing through the fresh, green trees. I knew this moment was special. Breathing in. May 11, 2016. One last night of being (officially) a child. 

On the real though, I can’t tell I feel like turning into an adult. Honestly, I am a great deal away from reaching this feeling. Which is actually surprising, since as a small girl, I remember I have always wanted to finally become the big girl. Now, when I am almost there, I can’t really understand it. Believe it or not - I wouldn’t without experiencing it - it is a strange situation. It’s like you’re balancing on the edge between the seemingly never-ending childhood and the untold future of a grown-up.

I personally long for staying a child. Just imagine how easy a life of an underage is. Dodging responsibilities. Paying less for an entrance. Not necessarily having to work, because “those obligations come later in life”. Being illegal. Getting Christmas presents from your parents, without feeling guilty for not giving them any (such a childish egoism). Enjoying school time with friends. Always getting a lift and not driving anyone to anywhere. All those excuses and little things, which we barely pay attention to, we just live with them. I know they are not all going to end with me turning 18 (there is always space in life for excuses, right?), but I am slowly getting concerns about becoming more and more independent. Yes, self-reliance may seem exciting, but only when it’s far away to achieve. You set certain goals in life, which you desire to reach later on. But when the time-bomb blows up and you have to take decisions, in fact, all you want to do is hide somewhere… anywhere. However, life goes on.


Despite of that, I definitely don’t feel so pessimistic as it seems. There are trillions of advantages brought by adulthood, though I think most of you are familiar with them. First of all, it is the feeling of being a little smarter. Spending one school year in Vienna gave me the opportunity to understand some things, which I hadn’t realized before. I know that I am a little egocentric. But then again, I know it, so it’s not that bad, right? I know I can’t please everyone. I know I have great friends who I can trust. I know that my family trusts me, too. I know I should think twice before saying something, although I am usually not able to. I know I should be a lot more patient. I know I don’t have to worry about what others think of me, because they don’t. I know plenty of things, but “all I know for sure is that I know nothing”. To all of you who turn 18, there is one thing I want to say. We are one step forward, but this step is actually not so wide as we think.


utorok 15. júla 2014

Berlin 2014

Ahojtee:)


Ako prázdninujete? Ja som prázdniny začala cestovaním a to hneď v ich prvý deň. Môj výlet smeroval do Nemecka. Možno sa niektorí zhrozia, že prečo práve tam, keďže pre mnohých Nemecko a nemčina znamená skôr niečo nesympatické až odpudzujúce (dobre to poznám). Avšak ja som sa nenechala odradiť a keď som dostala príležitosť, chytila som sa jej a šla vyskúšať opäť niečo nové.
Do Nemecka som išla za účelom zlepšenia svojej nemčiny, hoci len na dva týždne. Pre mňa však ozajstným dôvodom bolo spoznávanie novej kultúry a nového národu. Chcela som vedieť, ako sa tam žije a jednoducho zažiť "nemeckú atmosféru"- čo sa mi čiastočne podarilo aj popri sledovaní majstovstiev sveta vo futbale :P (boli neskutočne škodoradostní:(  )- no a na to som potrebovala, respektíve chcela, veľkomesto. A tak som si vybrala Berlín...

Na moje veľké sklamanie sme nedostali veľa voľného času ako minulé roky vo Viedni a tak som sa prvý týždeň snažila zmieriť so systémom a organizáciou školy, ktorá bola DOSŤ zlá a až prehnane prísna. Občas som sa zhrozila, že som v Berlíne, ale v podstate ho ani nezažijem. Veľmi ma to frustrovalo, no počase som si na to zvykla a všetko sa obrátilo k lepšiemu. Na ďalší týždeň boli veci omnoho lepšie a ja som si to začala skutočne užívať :)

Do Berlína som sa zamilovala. Ale, popravde, doteraz neviem, AKO som sa v ňom vlastne cítila. Asi najdôležitejším faktorom, ktorý vás ovplyvňuje pri návšteve tohto mesta je v

eľké množstvo odlišností a protikladov. Prídem na letisko a keď vychádzam, prejdem cez vyspelú a modernú štvrť s krásnou nadčasovou architektúrou. Potom však zájdem ďalej a sem-tam ma prekvapia odporné, schátrané a deprimujúce socialistické budovy, ktoré ma vrátia naspäť do Trenčína (teraz nechcem znieť odporne, ale u nás to tak bohužiaľ z veľkej časti vyzerá). Keď však prejdem do centra, zbadám krásne námestia, fontány a historické budovy, pred ktorými sa nejeden fotografuje. Čo to má byť? Áno, je to tak. Berlín bol odjakživa medzníkom všetkých udalostí a odohralo sa tu mnoho chcených i nechcených príbehov. Ako vieme, berlínsky múr oddeľoval pred jeho pádom v roku 1989 západný svet od toho východného (alebo skôr naopak?) a v obidvoch sa žil celkom iný život. Aj to vysvetľuje rôzne odtiene  berlínskej architektúry. Jeho korene však siahajú aj do dávnej minulosti, vďaka ktorej sa postupne vybudovala dnešná metropola. Dnes je veľmi nadčasový a pribúda čoraz viac moderných budov, ktoré pre mňa znamenajú architektonické skvosty.
Oproti Viedni to možno nie je tak historické ako skôr multikultúrne a kreatívne mesto. Umelci rôzneho druhu sa tu môžu skutočne vyžiť. A pre návštevníka je to naozaj radsoť :)
Tým, že je tu množstvo rozličných zákutí a štvrtí tu žijú aj rozdielni ľudia. Ráno nás napríklad zobrali do modernej a sofistikovanej časti. Pri sedení na terase v Starbuckse (starfuckse) som sa ani necítila ako vo veľkomeste. Ľudia boli tichí, kultivovaní a pôsobili vyrovnane. Na verejnosti sa správali slušne a neprejavovali svoje emócie. Bolo to upokojujúce, možno až trochu strašidelné (hoci s Nemeckom sa mi vždy mnoho vecí asociuje so strachom vzhľadom na ich minulosť-predsudky neovplyvníš). Keď sme sa však večer ocitli v turecko-hipsterskej štvrti Kreuzberg, všetko sa opäť obrátilo naruby. Rozruch a zhon, bosí ľudia v cylindroch prechádzajúci sa po ulici. A turisti? Tí boli celkom odpísaní. Raz som dokonca stretla muža, ktorý mal na sebe nejaký špeciálny plášť a na ramene papagája. Ale jediný, kto sa obzeral, som bola ja. Prečo? Potom som si to uvedomila- si v Berlíne a tu nikdy nevieš, čo čakať. A to je pre Berlínčanov úplne prirodzené- panuje tu dokonalý chaos.

Celkovo však na mňa veľmi zapôsobil už len tou krásnou rozmanitosťou a zvláštnosťou. Na Nemcoch sa mi páči, že sú disciplinovaní a organizovaní (hoci u nás v rezidencii to tak vôbec nebolo :D) a možno to bude znieť zlváštne, cítim sa mezdi nimi dobre- uvoľnene a v pohode. Zistila som, že aj chladnejši národ má svoje čaro :)... Okrem toho sa tu v dnešnej dobe deje mnoho zaujímavých vecí, najmä mladí ľudia a študenti si tu nájdu svoje. Čo sa mi však naozaj páči je aj to, že nezabúdajú na životné prostredie a ČISTOTU. Pár dní pred Berlínom som bola na koncoročnom výlete v Prahe (kde bolo, samozrejme, skvelo;)))) a tam som sa skoro udusila. S Berlínom to bolo neporovnateľné a to je ešte väčší a stále v "procese" (tak ho volám ja kvôli množstvu žeriavov, bez ktorých by ale Berlín nebol Berlín :) 

štvrtok 26. júna 2014

Always take a chance

Ahojte :)

Konečne mám oficiálne voľno od školy a môžem si naplno užívať (prichádzajúce) leto. Mrzí ma, že v poslednej dobe píšem len naozaj zriedkavo, ale po 1)
 počas druhého školského polroka som absolútne nič nestíhala a po 2)
 keď som aj niečo skúšala, nakoniec som to zahodila za hlavu,  netušiac o čom vlastne písať a ani som v tom celkom nevidela pointu. Neberte ma zle. Ale ja nie som ten typ, ktorý dokáže písať o hocičom. Hľadala som nejakú tému... No keď som si ju vybrala, bola buď príliš strohá alebo až moc diskutabilná, takže som sa stratila uprostred sledu myšlienok. Tak  som to nechala na náhodu. A dnes tu sedím a píšem, snažiac sa vymotať zo svojich myšlienok- aj keď ani neviem, ako začať... :)

Minulé leto ma vo Viedni upútalo tričko jedného dievčaťa. Odjakživa som milovala tričká s nápismi a tak som si ho v rýchlosti prečítala.

 "Always take -A- chance".

Hneď sa mi tá myšlienka zapáčila a vždy, keď to dievča prešlo okolo, začala som o nej premýšľať. Až neskôr som si uvedomila, prečo A je s veľkým a v odrážkach. 
Chytiť sa šance je jedna vec. Ale nemožno zabudnúť na to, že niekedy to môže byť prvá a zároveň aj posledná šanca- preto -A- chance.
To už je motivácia.
 Neskutočne ma to dostalo a povedala som si, že tejto vety sa budem držať čo najviac. Keby sa ma predtým spýtali, aké je moje životné motto, nevedela by som ani zaťať. Dnes som si však istá, že pre mňa je to momentálne (samozrejme, vekom sa to môže ešte zmeniť) presne táto veta. Držím sa jej doteraz... a úprimne? 
Zvyčajne funguje. 
Úzko to súvisí aj s jedným videom, ktoré dávnejšie zavesila slávna anglická vloggerka Zoella- Just Say Yes. Je to naozaj inšpiratívne video a musím s ňou absolútne súhlasiť. My ľudia (alebo teda mnohí z nás) máme jeden obrovský problém- stránime sa nových vecí, bojíme sa nevyspytateľných situácií. Nevieme, čo máme od nich očakávať a tak sa jednoducho snažíme pridŕžať overenej klasiky, ktorá je schopná zabezpečiť naše zvyčajné požiadavky. A s tým sa aj počase zmierime, učíme sa s touto rutinou žiť. Ale, popravde, každý z nás občas túži po niečom zaujímavejšom, jednoducho, chceme viac, pretože to staré sa nám počase zunuje. Niektorí sa zmien neboja. Ale väčšina častokrát váha, mnohí dokonca cúvnu späť. 
Je to však naozaj správny postoj?
Poviem vám, stále sa s tým trápim. Ja osobne som človek, ktorý sa veľmi bojí nových vecí a príliš nemá rád zmeny. Ale po pozretí tohto videa som sa nad svojimi rozhodnutiami zamyslela. Človek naozaj žije len raz (tým teraz nejdem obhajovať YOLO, aspoň teda nie v tom zmysle, ako ho všetci poznáme) a preto by sa mal chopiť každej šance, ktorú dostane. Netreba sa ničoho báť, pretože zvyčajne niet čo pokaziť. A ak áno, treba sa z toho poučiť- vstať, oprášiť sa a ísť ďalej (you gotta get up and try, try, try ;) ). Ak sa budeme k veci stavať negatívne, zaškatuľkujeme sa a nebudeme sa ďalej rozvíjať, myslím, že potom nemá zmysel ani naša existencia. A to myslím teraz úplne vážne, pretože to hovorím z vlastnej skúsenosti. Nebudem vám tu teraz opisovať konkrétne situácie, keďže ste určite sami niečo podobné zažili. 
Mám len 16, ale príležitostí som mala viacero. A častokrát ľutujem, že mnohé som odmietla- strach a neistota ma premenili na neprispôsobivú, nudnú a tvrdohlavú Lauru. Nie, neskúsim to! Nebudem nič meniť, nechám radšej všetko tak.... A čo z toho mám? Po určitej dobe len dotieravé výčitky svedomia.

Preto vám chcem teraz niečo povedať. Nenechávajte sa ovplyvňovať druhými- choďte za tým, čo vám radí VÁŠ PRVÝ DOJEM. Ak sa vám naskytne nejaká možnosť a vy viete, že by ste po nej najradšej skočili, neváhajte. Len vás to zbytočne rozhádže a neskôr stratíte chuť. Nemajte obavy z toho, ČO sa stane, ako budú na to reagovať ostatní. Ak to tak cítite, určite tak urobte, lebo za pokus to stojí. Nebojte sa nových príležitostí. Nebojte sa neúspechu, lebo ten tak či tak raz v živote príde.
"Always take -A- chance and remember, JUST SAY YES!"
Nikdy v tom nebudete osamote, aj keď sa tak na prvý pohľad možno zdá. 
Neplýtvajte životom a robte to, na čo v budúcnosti môžete spomínať a nie ľutovať, že ste tak nespravili.

:))


P.S.: Týmto som nechcela pôsobiť ako nejaký poradca, predsalen som asi ešte nebola v až natoľko napätej situácii, aby moje rozhodnutie rozhodovalo o všetkom, no jednoducho to na mňa práve dnes prišlo a píšem to úplne odsrdca. A hoci častokrát nové veci zahodím za hlavu, tie, ktorých sa chytím, VÁŽNE STOJA ZATO.
 A pribúda ďaľší dôvod na úsmev ;).

Týmto som vás chcela aj motivovať, aby ste si užili leto najviac ako viete :)!!!

pa:)
 


sobota 19. apríla 2014

Happy Trencin

Dear friends,

I know I haven´t been blogging for the past few months- what should definitely change. I was trying to think of something special, but I somehow couldn´t find the right topic to blog about. However, as I always say- a good idea comes with time. So that is the proper reason, I guess. (I just wanted to say that I am still here, alive, never thought of quitting:)).

First of all,  how you´ve already managed to notice, I am going to write this in English. It would be easier for me to type it in my own language, since I could write everything in a lot deeper way. But today my goal isn´t to express my deepest thoughts or to impress. Today it´s the time I am finally letting myself to tell you the truth....
About my hometown!!!:) And I hope choosing a "universal" language could make more people from all around the world read this article. And THAT is my goal today.


***


On the twenty first of  October, 2013 a funky-looking guy with a big hat shared a music video to his song called Happy. "It might seem crazy what I´m ´bout to say", but not only the name of it was happy- the whole song, prefectly matching the video, was about happiness. Pretty rare for today´s generation, right?

Well, the purpose was fulfilled. Obviously. People ALL AROUND the world started being happy, at least while listening to this song. But not alone- as a nation.
Uploading little music videos with people singing, dancing and SMILING, having this song played in the background, became a trend immediately. It was only a question of time when would a video from MY town come out.


Although I am not the creator, let me introduce you the best "happy music video" ever!

Happy Trencin 

 YES, THIS IS MY TOWN!!!
First of all, I am giving huge credits to everyone who took part in this vid. They did such an AMAZING job. Everything is just perfect- the camera, production, the idea.
Yes, our town is a "tiny place in the middle of nowhere" (quoting many foreigners!).

 But in spite of our small popularity, we are people with great sense for life.
According to statistics, people with slavic blood are always able to have so much fun without any problem. Maybe I should say that most of them take it for granted. And I think THIS is actually very true. I had the opportunity to travel a little and I met many people from different parts of the world.
 And to be honest? Russians, Serbians, Slovenians, Slovaks (of course :P ) etc. were people with the craziest and funniest ideas, always good-tempered and in a mood of partying (haha). In my opinion, these are the funniest people to hang out with. And this is what our video shows- we are opened, always able to feel happy and free, despite all the problems we are struggling with.

I would like you to read these comments which I found very interesting and true, so I put them together. They reflect my town perfectly.


As our development in past was pretty much destroyed by the red army, it´s hard for us to dig out.  Economy, ecology, traffic, etc.- due to many facts, I have to admit, we are still in a quite bad position. Everyone knows we aren´t such a fast-developing country (now I think Slovakia in general) and many Slovaks are totally pessimistic about the whole situation. But what about looking at it from a different point of view? Thanks to this video, people (foreigners) can see what´s inside of us. It doesn´t show our negative, rather a positive side.
Our true face.
When my friends aked me what I love the most about my town, this could be the answer. This is the real us. Simple, true and happy.
So come and join us.
 

štvrtok 13. februára 2014

Unemployment and new technology





First of all, let me show you this short video.


Unemployment, is nowadays one of the biggest issues of the world. We deal with it every single day, which is not surprising. People have big troubles with searching for a job or even keeping a  stable place may be more challenging than it looks like. Why? Well, there are many factors which influet todays´ (un)employment, but the one I would like to talk about is technology. 

Since the 21st century, technological world has been developing as fast as the speed of light. It actually seems to be a great thing, but does this really influent our humanity only in a positive way? 
Well, as we all know, looking at things from differend angles is one of the most importatnt things, since we shouldn´t forget that everything has more than just one side.
Having seen this video opened my eyes and it has "introduced" me to so many new angles and made me feel a little bit different about this whole situation. I have to admit I haven´t really paid attention to those things (like this issue, but statistics about (un)employment especially in my country have always meant a little alert in my head- what is there waiting for me? How am I going to get a job? If now the situation is so bad, how is it going to look like in ten years? Eventually, these questions became so overhelming,  I put them behind.), so now, if I say something totally odd, please don´t judge me straight away :-).

Now, I am asking you, again: IS THE FAST DEVELOPMENT OF TECHNOLOGY REALLY A CONVENIENT THING?

Well, reconsidering MY answer, I would have to say no. At least for the employment. For instance, let´s say you are an ordinary worker in a textil factory. You have been working there for ages, and there are no particular reasons to have doubts or worries about losing your job. Suddenly, there´s an amazing invention- new sewing machines, which make your work ten times faster and hundred times more effective. At first you are happy to hear that. Finally, a step forward. But then, the next day, when you come home from work, satisfied with your amazing consistence and effort you put into your work, you get a call from your boss.... And you lose your job.
Are you still that same happy person you were 5 minutes ago?

Well, no. New technology is going to produce more materialistic products, but at the same time, it is going to "produce" more people without jobs- increase the one and only- unemployment number.

 That is kind of a "revolution" we all have already heard about. "Less machines!" "More hand workers!"
Well, a nice thought. It would definitely help to provide more jobs.........
 But, another thing is- and now I am getting to the short movie- we can´t actually help. Mankind has got into a point, where there is no chance to "hold the world" in our hands. What I am trying to say is we actually NEED machines. We consume more, therefore we have to produce more. And no one is ever going to produce so much without help of technology, no matter how nice the thought of creating new jobs for people is.

And there we are. We could employ everyone, there could be a way to give a job to everybody. But in these times, it would NEVER be possible. Our world literally runs forward so fast, we wouldn´t be able to live like this. It is really going to be hard. And  thinking of the future- are these new technoligical inventions really going to take control over our world? Well, let´s hope no. Let´s hope one day people will realise the way they live- that slowly, but surely they are destroying themselves.


pondelok 6. januára 2014

Highlights of 2013

Ahojte:))


Ako slušný človek by som vám mala v prvom rade popriať všetko dobré do nového roka- síce sama v to vôbec neverím. Všetko sú to len čísla, respektíve nejaký "poriadok", podľa ktorého sa ľudia riadia, aj keď ja tomu celému príliš nerozumiem. Oslavujeme príchod nového roka, pričom sa tvárime, akoby mal nastať nejaký zlom, akoby sa malo niečo na tomto svete zmeniť... nahovárame si, že všetko bude iné, nové, lepšie... a pritom všetko bežne pokračuje tak ako aj predtým, jediná vec, ktorá sa zmení je to, že pri písaní dátumu namiesto čísla tri budeme za na mieste jednotiek písať štvorku. Ale predsalen, zvyk je železná košeľa. A keď máme vo zvyku sebe aj druhým želať do nového roka len to najlepšie, prajem vám to teda aj ja. :) Veď netreba zabúdať, že "ako na nový rok, tak po celý rok", však? 


Chcela by som však prejsť na trošku inú tému, hoci zdĺhavú, no myslím, že pri tejto príležitosti celkom vhodnú.
 Aký bol vlastne rok 2013? Pre mnohých ľudí okolo mňa to bol "zlomový" rok (a nie preto, že to bol "úžasný" "čerstvý" "osudový" nový rok, ale kvôli okolnostiam, ktoré sa zhodou náhod vyskytli práve v tomto roku) a sčasti aj pre mňa. Udialo sa mnoho vecí, ktoré sa síce stali aj v tých predošlých, no predsalen bol tento trošku odlišný. Je fajn, keď sa človek zameriava na pozitívnu stránku života. Tým chcem povedať, že keď teraz budete čítať o mojich udalostiach z roku 2013, nenájdete nič (príliš) negatívne.
To si netreba pripomínať. Veď čo zíde z očí, zíde aj z mysle.


***

Rok 2013 sa začal... no, nechcela som byť pesimistická, ale zjavne to v niektorých prípadoch nepôjde. Povedzme že ťažko. Odjakživa som sa bála testovania, známok, celkovo školy (čo je úplne strašné, viem), no keď prišiel deviaty ročník, moje obavy sa ešte zdvojnásobili.
Monitor. Z toho slova išiel v mojom prípade doslova strach už len preto, že čo sa týka školy, chcem byť čo najlepšia (čo tiež nepovažujem za zrovna najzdravšiu vlastnosť). Slovenčinu som mala celkom na háku, horšia bola matematika, keďže táto oblasť je mi totálne cudzia a na monitore od nás vyžadovali skôr logickú stránku- čo ma už úplne obchádza.Okolo októbra k nám prišiel riaditeľ do triedy a oznámil nám, že pokiaľ na monitor nenapíšeme (z oboch predmetov) na 90 percent a viac, budeme musieť ešte písať príjmačky. Od toho momentu som začala nenávidieť slovenské školstvo, čo sa doteraz nezmenilo (radšej sa k tejto téme ani nevyjadrujem). Odvtedy som vedela, že toho skvelého človeka, ktorý za tým všetkým stojí, prebijem a vyhrám. Zvíťazím nad celým týmto idiotským systémom. O čo mi vlastne išlo? Prečo som mala toľké obavy? Už v lete som si naplánovala, že po monitore (vtedy nám totiž ešte vážení z ministerstva neoznámili, že nás budú čakať aj príjmačky) pôjdem na dva mesiace k tete do Ameriky, do školy. Keby som však monitor napísala POD 90 percent, nikam by som zjavne nešla. A tak sa začal môj dlhý jesenno-zimný boj. 

 




Medzitým som si ale stihla užiť dve skvelé lyžovačky, ktoré mi umožnili na všetko zabudnúť a úplne sa odreagovať. Doteraz na ne myslím len v dobrom. 







Až najednou přišel trinásty marec, 2013 a ja som sa už testovaniu nijako nemohla vyhnúť. Napočudovanie, bol krásny deň, ja som nemala žiaden problém ani strach. Doteraz nechápem svoje správanie, keďže mne na tých testoch dosť záležalo. Prišla som s úsmevom, napísala, odišla. Tie testy boli neskutočne ľahké, určite najľahšie doteraz (čo mi iste potvrdí mnoho ďaľších ľudí), takže pokiaľ sa niekto aspoň trochu pripravovoval a nemal stres, určite to zvládol. 


Mne úsmev na tvári zostal aj nasledujúce štyri mesiace. 

Teraz, keď sa na to spätne pozerám, vyhodnotím to tak, že hoci stresu a pripravovania by mohlo byť trochu menej (vzhľadom na to, aké to bolo primitívne), mohla som byť nadmieru spokojná, pretože príjmačkám som sa úspešne vyhla a mohla uskutočniť svoje letné americké plány.


Ešte predtým som ale s kamarátkou zažila asi jeden z najlepších dní môjho života. Alebo teda aspoň najzaujímavejších.

Bol dvadsiaty deviaty marec a môj otec, kamarátka a ja sme boli na ceste do Viedne. Chystali sme sa na koncert Justina Biebera- nie preto, že by sme boli trápne, hlúpe zaláskované decká bez akéhokoľvek vkusu- preto, že sme to tak cítili a jednoducho sme ho chceli vidieť naživo. 
Not a big deal.

 Ani vo sne nám nenapadlo, že po ceste do hotela, kde sme mali byť ubytovaní, by sme videli obrovské davy, reportérov s kamerami a policajtov stojacich pod oknami najlepšieho a najprestížnejšieho hotela vo Viedni, kričiac "Justin Bieber come out". Mali sme síce naplánovaný program, ale nekonečné hodiny státia pred hotelom Justina Biebera a celej jeho crew nám ho takpovediac trochu narušili. Viem, že vidieť niekoho naživo, DOSLOVA, (nemyslím koncert) možno niekoho nenadchne, ale pre mňa to bol neopísateľný pocit, nech si hocikto myslí čo chce. Takúto príležitosť človek nedostane len tak a keďže ma nejakým spôsobom odjakživa fascinovali slávni ľudia, MUSELA som zostať. A tak sme čakali.
 Stojíme pri hlavnom vchode, z nudy sa bavíme s "otváračom dverí" (doteraz sa na ňom smejem, aký z nás už bol nervózny), keď zrazu počujeme tlmený krik. Z druhej strany, samozrejme. Vtedy to celé začalo. Asi najúnavnejší beh môjho života.  Keď sme prišli dozadu, už som iba videla, ako sa dvere na veľkom čiernom aute s čiernymi kolesami a čiernymi sklami (takzvaný private van :DDD) zatvárali a auto sa snažilo pohnúť. Našťastie mu to kvôli davom nešlo a tak som sa nejakým spôsobom priblížila k oknu a na malú chvíľku videla jeho..............

To auto som naháňala ešte asi päť minút, keď zrazu zmizlo za rohom... navždy? To bola otázka, ktorú som si kládla počas nasledujúcich hodín.
Bolo okolo pol desiatej večer, keď sme s Emou večerali v Mc na Kärtnerstrasse. Mali sme namierené do hotela, ale ešte sme sa chceli ísť pozrieť pred jeho hotel. Neustále som mala nutkanie tam ísť, akoby sme niečo mali premeškať. A viete čo? Keď sme tam prišli, stálo tam asi tak 10-20 ľudí (úplna pohodka) a povedali nám, že pred PIATIMI MINÚTAMI prišiel do hotela, pozdravil ich a oni si ho odfotili.
AHA.

Nakoniec sme tam zostali do polnoci. Videli sme každého- Dana, Alfreda, Kennyho, Nicka, úplne zblízka. Len Justin v tú noc nevyšiel.

Na ďaľší deň sme ho videli, aj keď nie tak zblízka ako ostatných. Každopádne to bolo niečo úžasné, pretože  sme tam vydržali stáť dva dni, celé hodiny, stretli sme veľa nových ľudí, a máme odtiaľ veľa zážitkov. Môžem vám povedať, že niečo takéto je naozaj asi trikrát lepšie ako samotný koncert, aj keď aj ten bol úplne super :)



Odtiaľto sme ho videli.


 (P.S.: Už som o tomto celom raz písala a uvedomila som si to až teraz, takže pardon. Už sa mi to ale nechce  celé vymazávať, keďže mi to trvalo dosť dlho napísať)



Devätnásteho apríla som nasadala do lietadla, plná očakávania a šťastia. O tripe do USA som už tiež raz písala a je to zatiaľ najčitanejší článok na blogu, ale pokiaľ ste ho ešte nevideli a mali by ste zájujem, stačí kliknúť SEM.

Bola som tu presne 6 týždňov, ktoré mi do života priniesli nespočetne veľa kamarátstiev, vedomostí, hodnôt a zážitkov.Môžem povedať, že to bola najlepšia časť roka 2013 a prinútila ma rozmýšľať o návrate na dlhšiu dobu. Za to celé môžem byť vďačná rodine, škole (bez ktorej povolenia by to nešlo) a samozrejme aj novým kamarátom, ktorých som si na tomto výlete našla a môj pobyt mi spríjemnili. Tým by som vám tiež chcela povedať, že ak sa vám kedykoľvek naskytne takáto príležitosť, určite ju neodmietnite, pretože nech už ste akýkoľvek odporcovia odchodov z domu, ak budete mať príjemných ľudí okolo seba, určite vám to veľa dá a prinesie obrovské množstvo zážitkov, skúseností a vedomostí a známostí.
A u mňa to boli len dva mesiace.



 (Sneh v máji bol hodný dokumentovania)


 Minneapolis



On our way to Dairy Queen


 

Track and field 




School carnival




 Goodbye party



 My cousin is officialy a ninth grader!



Po ťažkom odchode ma privítala krutá trenčianska realita. Asi mesiac som sa spamätávala zo zmien, ktoré sa počas doby, čo som bola preč, udiali. Mentalita, správanie a celkovo spôsob života mojich kamarátov a kamarátiek bol úplne odlišný od Američanov. Snažila som sa vrátiť späť do normálu, ale nejako mi sadol ICH spôsob života, a preto som si na to celé nevedela zvyknúť. Svoje kamarátky som stále napomínala, keď na kohokoľvek povedali niečo zlé. Alebo keď si z niekoho robili srandu. Nepáčilo sa mi, ako hodnotili druhých podľa toho, ako sa obliekajú a tiež sa mi nepáčili mnohé iné veci, ktoré ale nejdem rozoberať. Samozrejme, aj tam boli takí, ale v oveľa MENŠEJ miere, čo sa mi na nich strašne páčilo. Áno, ľudia tam boli iní a vo mne niečo z nich zostalo. To však neznamená, že to budem prenášať na druhých, pretože to nemá zmysel. Tu je to proste úplne iné... V niečom lepšie, v niečom zasa horšie.

Ani nasledujúce mesiace strávené v škole neboli ničím výnimočným. Pravdupovediac, takmer nič som nerobila, len čakala na príchod leta. Pred skončením školy sme však celá trieda išli na koncoročný výlet, kde sme sa všetci navzájom ešte viac skamarátili, čo nebolo zrovna najlepšie, keďže nášho spoločného školského času pomaly no isto ubúdalo. Ale museli sme si povedať, že život ide ďalej, nútiac sa pohnúť vpred, no nezabudnúť...


Pamätáte, keď boli všade samé ohlasy, že v roku 2013 bude najchladnejšie leto za posledných x rokov? Strašne som sa potom na tom smiala, ako som si v septembri spomínajúc na najkrajšie a najteplejšie letné dni čítala všetky tie výhražné články o "najstudenšiom lete". Samozrejme, júl a august nesklamali. Začali sa skvelou dovolenkou, kde vzrástla moja láska k volejbalu, ktorý som na začiatku tohto školského roka začala trénovať, windsurfingu (čo je asi najstrašideľnejší šport aký som doteraz robila) a, samozrejme, pekným opáleným chlapcom ;)
Neskôr som ešte išla na jazykový pobyt s kamarátkou do Viedne, čo bol pre mňa tiež jeden z tých väčších zlomov a kde som pochopila, čo je to vlastne mať 15 (neberte to nijak vážne). Samozrejme aj o tom tu je viacero článkov, veď to bola asi najlepšia časť leta :))) Nevyhla som sa ani každoročným Vysokým Tatrám kde to nadovšetko milujem po mojom (ne)milovanom Trenčíne, ktorý  je mi však k srdcu najbližší, to bude druhé miesto, ktoré ukážem nejakému nádejnému cudzincovi :) No a aby som nezabudla, medzitým tu boli dni strávené s kamarátmi v meste od rána do večera, na tenisových tréningoch alebo len tak chill doma na záhrade.




















Príchod na strednú školu toho veľa zmenil a to je v podstate posledná vec, o ktorej by som chcela rozprávať. Pre mňa bolo neopísateľne tažké opustiť základnú školu, pretože ku všetkému si vybudujem určitý pozitívny vzťah a môžem povedať, že som sa tam cítila fajn. Avšak po štyroch mesiacoch na strednej viem usúdiť, že je to ... zaujímavejšie? Povedzme, že by sa to tak dalo nazvať. Máme viac voľnosti, viac zábavy na hodinách (čo sa týka humoru učiteľov, ten, kto chodí na našu školu vie, o čom rozprávam:D), oveľa väčšiu triedu (a zároveň aj partiu), viac možností, no a, samozrejme, aj viac učenia, ale to už by som bola negatívna. Odhliadnúc na pomerne ťažký "študíjny" život, ktorý veci iba (podľa mňa zbytočne) komplikuje, všetko je takmer ideálne.  Prvý a úplne geniálny event boli imatrikulácie, ktoré nám oficiálne otvorili dvere do nového školského roka a pripomenuli, že gympel netreba brať len z tej zlej stránky...

 



Takže, to by bolo všetko. Rok 2013 som ukončila asi najlepším silvestrom zatiaľ, tak dúfam, že ten ďaľší bude ešte lepší:)))



CHEERRRRRRS